Keď ranný lúč a vánok hravý vysúšali trávy,
nevedomky vstal aj gazda, aby nakŕmil kravy.
Obyčajný chlap to bol, tak ako ďalších milión.
Len ľúbil svoju ženu a tú lásku pod jej srdcom.

No raz hrozná správa prišla.

Mal ísť do údolia, do údolia, kde niet cesty von.
Už nepremýšľal nad majetkom,
len cítil bolesť, trpkú bolesť.

Vyvierala.
Bola v ňom spaľujúca túžba vidieť jeho malý život.

Rozlúčil sa so žienkou a vydal sa na boj so smrťou.
Muž netušil, ako málo stačí k tomu,
aby zraniteľné telo padlo a duša jeho prišla k Bohu.

A keď smrť a zloba zmáhala ho, 
vždy pomyslel si na dieťa jeho.
A každým dňom sa zmocnieval
lásky, nehy a túžby z neho.
 

A zatiaľ jeho žena, žienka
v spaľujúcich kŕčoch, porodila dieťa. 
Nevinné dieťa na svet prišlo,
netušiac, že v boji o otca prišlo.

Muž s veľkou ťarchou v srdci, v boji trpí

túžiac, že svoje dieťa aspoň raz si chytí.

Snažil sa len ako mohol,

no ostrý náboj hruď mu zmohol.

On s veľkým bôľom leží v tráví,

plačúc za svojím synom drahým.

 

Jedna slza keď mu vyšla,

tisíca spomienka za ňou prišla.

 

Raz prišla domov správa nemilá,

a pre rodinu neľahká.

Jej mužíček už neotvorí dvierka,
už nenasadne na koníčka
a neuvidí dieťa rásť.
Len hore z nebíčka.

Zarmútená matka, žena nariekala, bedákala.
Veď čo si ona počne s dieťatkom?
Nezarobí, nezohreje, len pritúli a pobozká.

 

Už staršie dieťa pýtalo sa na otca,

veď chýbala mu jeho ruka.

Matke zase jeho tvár,

no keď vidí syna, podobný je mu var.

 

Dieťa žilo ako mohlo,

šťastné bolo, že život malo.

 

Mať mu dala, čo mu dala,

aj keď z mála, no srdce veľké mala.

Vychovala šťastné dieťa, so srdcom väčším ako rieka.

 

A raz stretnú sa v tom kráľovstve,

kde nie je smútok ani bieda.

                                                                                                                           Timea Gejdošová