Nie je na svete veľa detí, čo majú starých rodičov. Nie je nás tak veľa, čo sme zažili, ako sa z úst starej mamy kĺže uspávanka. Ja patrím k deťom, ktoré mali možnosť ochutnať teplé objatia pri vianočnom stromčeku.

Narodila som sa v ružomberskej nemocnici. Prichádzala som na svet s krikom a plačom, hoci všetci sa na mňa tešili. Najmä starí rodičia. Áno, tešili sa, že si budú môcť podržať v náručí svoje prvorodené vnúča. Starká mi už ako dvojmesačnej rozprávala rozprávky o Červenej Čiapočke. Všetci jej hovorili, že ešte nerozumiem, no ona sa nedala odradiť. Možno práve preto, že sa mi toľko venovala, som ako prvé vedela povedať M. M ako Mária. Prívesok nosí na krku dodnes a vždy, keď ho vidím, sa pousmejem. V dvoch rokoch ma naučila celú abecedu. Pomocou veľkých bielych kociek som zo seba chrlila písmenká. Vedela som ledva povedať mama a už som vedela abecedu. Vyrástla som a nastal vek ísť do škôlky. Ako prvá (mala som asi tri alebo štyri roky) som vedela jesť príborom. Ešte si však pamätám jednu časť detstva. V škôlke sme modelovali z plastelíny. Väčšinou sa naše výtvory skladali z hadov, slimákov a dážďoviek. Mňa si však zobrala do parády a naučila moje malé prstíky modelovať tanieriky, šáločky a krčiažteky. Pani učiteľka ma pochválila. Keď som to povedala doma, pyšne sa na mňa pozerala. Mala som krásne detstvo plné lásky a pozornosti. Mala som päť rokov a blížili sa Vianoce. Deň pred Vianocami sme sa s rodičmi a polročným bratom presťahovali do nového domu, ktorý sa nachádzal kilometer od starkej. Bolo zvláštne bývať bez nej. Avšak prišla škola, prvé písmenká a oddychové víkendy u starkej. Starký ma pyšne učil sčítavať a odčítavať. Všetci boli radi, keď som doniesla domov prvú pečiatku motýlika, pyšne sa pozerali na moje prvé slová. Až teraz s odstupom času si uvedomujem, že som jedna z mála, ktorá má takých starostlivých starých rodičov. Stále si s radosťou pozerám fotky z našich dovoleniek. Vždy ma so sebou zobrali. Bola som v Grécku, niekoľkokrát v Chorvátsku. Doteraz si spomínam na biele budovy s modrým orámovaním okien, na tú lahodnú vôňu gréckych špecialít a večerné prechádzky po vysvietenom meste. Postupne som rástla, až mi boli malé detské nohavice, aj tričko s bábikou. Nakoniec som odložila Šípkovú Ruženku a jej statočného záchrancu, ktorý sa oháňal mečom, aj Červenú Čiapočku spolu s dobrým poľovníkom. Začala som sa zaraďovať do sveta dospelých. Starká mi pomáhala a mnohé vysvetľovala. Vďaka jej starostlivosti som cítila, že začínam chápať veci okolo seba. Dozvedela som sa, že na svete nie sú Červené Čiapočky, ale veci, ktoré nám chcú ublížiť. Starká ma upokojila, že vždy sa nájde poľovník, ktorý ma vyberie z brucha zlého vlka. Dokonca aj teraz mi pomáha s problémami. Prečo som väčšinou písala o starkej? Poznala som jedného starkého. Pred tromi rokmi prehral boj so zákernou chorobou. Rakovinou. Na mozgu mal zhubný nádor. Viem však, že patrí k najlepším mužom na svete. Takýmto mužom by sa mali dávať zlaté medaily a vyznamenania. Starký bol človek, ktorý by predal aj dušu, aby nám bolo dobre. Bol nesmierne láskavý a starostlivý. Naučil ma veľa vecí, no táto je najdôležitejšia: „Znášaj svoj osud a netráp iných.“ On sám sa toho držal. Počas mesiacov pripútaných na lôžko sa ani raz nesťažoval, neponosoval sa na jedinú bolesť. Ešte doteraz si pamätám jeho veľké dlane, chodenie na huby, pri ktorých som ja nič nenašla a tak mi dal svoje huby. Pamätám si ako ma krútil v mori... To všetko sú krásne zážitky. A viem, že by som ich mala oveľa viac, keby nebol zomrel taký mladý.

            Veru, od starých rodičov som sa všeličo naučila. Od prvého písmena až po prekonávanie každodenných prekážok.

                                                                                                             Simona Hromadová, 9. roč.

 

Starí rodičia sú pre mňa druhí najdôležitejší ľudia v živote. Prežila som s nimi nádherné chvíle, ktoré mi skrášlili detstvo.

Najradšej spomínam na moju starú mamu, ktorú mám stále veľmi rada. Naučila ma veľa nových vecí ako varenie, pečenie, upratovanie či štrikovanie. Každý deň som sa na návštevu k nej tešila. Vždy ma privítala s úsmevom, objatím a sladkou odmenou. Rozprávala mi zaujímavé, smutné a niekedy i zábavné príbehy zo svojho života. Veľmi som ju obdivovala za dobrú pamäť. Okrem toho, bola vždy pracovitá, usmiata, dobrosrdečná a varila vynikajúce jedlá. Hrávali sme sa spolu. Chcela mi vždy vyčariť úsmev na tvári a darilo sa jej to. Kreslila som jej obrázky, ktoré potešili jej oči i dušu.  Bolo nám spolu jednoducho skvele. Niekedy som mala pocit, že je mojou druhou mamou.Cenila si všetko, každú maličkosť, ktorú sme pre ňu urobili.

            Roky išli ďalej... Stará mama ochorela a musela ísť do nemocnice. Chodili sme k nej na návštevy už len dvakrát týždenne, pretože nemocnica bola od nás vzdialená niekoľko kilometrov. O pár mesiacov jej z liekov vypadali vlasy. Na prvý pohľad bola úplne iná, ale dušu mala stále rovnako krásnu ako v časoch môjho detstva. Keď sa jej zdravotný stav zlepšil, preložili ju bližšie k nám. Veľmi som sa potešila, že sa všetko vráti do starých koľají. No jedného dňa, keď sme ju chceli opäť navštíviť, bolo už príliš neskoro. Stará mama nás opustila, odišla na večnosť... Nestihla som sa s ňou ani rozlúčiť... Bolo mi to veľmi ľúto...

            No s odstupom času som si uvedomila, že kus z nej je vo mne a že som vlastne na ňu veľmi hrdá, lebo zákernú chorobu znášala vždy trpezlivo s úsmevom. Aj  keď už svoj  boj prehrala, verím však, že sa v budúcnosti ešte stretneme. Možno si dopovieme  to, čo sme už nestihli na zemi. Budem mať aspoň možnosť sa jej za všetko, čo ma naučila, poďakovať.

 Aj keď už nie je medzi nami, spomienky na najlepšiu starkú zostanú v mojom srdci navždy. V budúcnosti chcem byť takou starkou ako bola tá moja, skromnou, vďačnou, trpezlivou, vždy ochotnou pomáhať a s láskou učiť svoje vnúčatká všetko nové.

                                                                                                 Monika Švalecová, 8. roč.

 

Život v úplnej rodine je najväčším šťastím pre každé dieťa. A keď žijeme my - deti blízko svojich starých rodičov, to šťastie je dvojnásobné.

Tiež patrím k tým, ktorí majú staré mamy a starého otca. Je mi veľmi ľúto, že jeden starký už nie je medzi nami. No vďaka rodičom, ktorí mi o ňom často rozprávajú, si ho viem živo predstaviť. Keďže starkí bývajú blízko nás, neprejde ani jeden deň, aby som sa u nich nezastavila. Vždy sa veľmi teším na prázdniny strávené u nich, lebo večer, keď ideme spať, počúvame spolu s bratrancom ich rozprávanie, ktoré je niekedy smutné, veselé i strašidelné. Najradšej mám, keď spomínajú na svoje mladé časy. Vtedy vidím v ich očiach ako ožívajú a mladnú.

Starí rodičia sú veľmi pracovití. Neviem, či niekedy oddychujú, lebo ich vidím vždy niečo robiť. Moja starká by určite spala veľmi zle, keby cez deň nič nespravila. A to, aby sme boli pracovití i my, nám často obaja pripomínajú  slovami: „Čo sa za mladi naučíš, na starosť ako keby nájdeš!“ Sú vždy láskaví a trpezliví, nikdy nepovedia nie, keď od nich niečo potrebujem. Vždy ma podporujú a modlia sa za mňa v ťažkých chvíľach života. Nenechajú si ani chvíľku pre seba. I keď sú už chorľavejší,  pomáhajú nám skoro pri každej práci. Veľmi majú radi, keď môžu zastúpiť mojich rodičov, ktorí musia pracovne odcestovať. To je chvíľa, keď sa starká so starkým cítia veľmi potrební. Som im vďačná za to, že som nikdy nemusela zostať sama. Boli vždy ochotní postarať sa o svoje vnúčatá.  To, že moja starká je najlepšia kuchárka a cukrárka dokazuje každú nedeľu, keď sa celá naša rodina zastaví z kostola u nich a pochutnáme si na starkiných dobrotách.

Na chvíle strávené s mojimi starými rodičmi plné lásky nikdy nezabudnem. Zároveň si uvedomujem, že mi svojím príkladným životom dávajú návod ako prežiť svoj život. Som im vďačná za všetky rady. Mám ich veľmi rada a budem si ich vážiť, lebo sú pre nás veľkou oporou.

                                                                                                     Sabína Čierna, 7. roč.

 

Moji starí rodičia bývajú v Komjatnej. Majú ma veľmi radi a preto aj ja rád chodím k nim.

            Keď som bol malý chlapec, rád som chodil ku starkému hlavne vtedy, keď po obede začal kŕmiť dobytok, ktorý chovali. Veľmi rád som s ním kŕmil, keď v maštali mali malé teliatko. Chodievali sme s nimi aj do poľa, keď sa hrabalo seno alebo sa vykopávali zemiaky.

V poli nám dali do ruky hrable a ukazovali, ako máme hrabať seno. No ako chlapec som mal najradšej, keď som sa mohol odviezť na traktore. Keď som bol starší, starký mi ukázal, ako sa štartuje traktor, ako sa brzdí a vtedy to bolo najlepšie, keď som si mohol so starkým zašoférovať. Takto postupne prebúdzali v nás lásku ku zvieratám, ale nás aj učili a napomínali ako treba pracovať a vedieť si prácu vážiť. Síce, žije mi už len starký, ale keď niečo robím a on ma pri tom pristihne, povie mi, či to robím dobre a ukáže mi, ako si môžem robotu uľahčiť.

            Takže, keď to tak zhrniem, moji starí rodičia ma naučili láske ku zvieratám. Pri práci ma naučili, aby som premýšľal, ako to urobiť dobre, ako si prácu uľahčiť, aby som sa zbytočne nenarobil, aby som si vedel vážiť peniaze, ktoré zarobím, lebo, kto si váži prácu, váži si aj peniaze.

                                                                                                                 Jozef Vaňoch, 9. roč.

 

            Polovica mojich starých rodičov už nie je medzi nami. Je to tá mužská polovica. Jedného starkého som ani nestihol spoznať. Dostal infarkt. A druhý zomrel asi pred šiestimi rokmi.

            Naňho si ešte pamätám a viem, aký bol na mňa dobrý. S rodičmi sme k starkým z otcovej strany chodili dosť často. Vlastne ešte stále to tak je. Na starkého si pamätám, ako na veľkého chlapa, ktorý celý život nosil svoj milovaný zelený sveter a hašlerky vo vreckách nohavíc. Vždy nám ich dával. Nosil také polodlhé, na jeho vek celkom husté vlasy. Boli úplne biele. Bol milý a láskavý. Strašne sa podobal na môjho otca. A čím viac otec starne, tým viac sa zase on podobá na neho. Je to celkom vtipné. Moja mama stále upozorňuje na to, ako sa na neho začína podobať. Dokonca aj správaním. Starký často kosil, chodil do hory aj do poľa a vždy sa nám rád povenoval. So starkou sa mali radi do konca. Rodičia mi hovorili, že chodil do „krčmy“ za kamarátmi každý týždeň. Vraj sa tam stavil aj týždeň predtým, ako sa to stalo. Určite tušíte, na čo narážam. Mama hovorila, že asi vedel, že zomrie a tak sa pri poslednom pive rozlúčil s kamarátmi. Zomrel vo svojom dome obklopený rodinou a zdalo sa, že bezbolestne. Nič sa nedalo robiť. Ostáva len veriť, že sa teraz na nás pozerá zvrchu a že mu je dobre. Zaslúži si to.

Myslím, že moji starí rodičia ma naučili sile a vytrvalosti. To je to hlavné, čo človek v živote potrebuje, aby sa dostal do konca, ktorý stojí za tú námahu.

                                                                                            Richard Kubas, 9. roč.                                                                                                          

 

Aj keď môj starký Števo už nie je veľmi „čiperný,“ ešte vždy sa od neho môžem veľa naučiť. Často mi hovorieva historky z vojny ako sa dal tetovať, ako ho omínali vojenské kanady a ako mu chýbala láska mojej starej mamy, jeho frajerky. Veľa ľudí si myslí, že starkí sú ako malé deti alebo že aspoň tak premýšľajú. Ale nájdu sa aj takí, ktorí sú rozumní aj po sedemdesiatke.

            Niekde som počula, že staroba rovná sa múdrosť a ja to o svojom starkom môžem povedať. Vždy, keď za ním prídem s nejakým problémom, pomôže mi, lebo už možno bol v rovnakej situácii. Ako je tu môj starký pre mňa, tak som tu preňho aj ja. Vždy, keď má záujem, snažím sa ho niečo naučiť s elektronikou. Aj keď nie vždy sa mu darí porozumieť počítaču a mobilom, cení sa aj jeho snaha. Aspoň tak má pocit, že nepatrí do starého železa. Na oplátku ma zase on naučí niečo na akordeóne, zahrá mi pesničky, ktoré hral mojej mame pred spaním. Hoci nie vždy sa mi jeho hra na nástroji páči, (no kto by už v tejto dobe počúval ohrané ľudovky typu Pod horou, pod horou ?)  no väčšinou sa ho snažím pochváliť, aby nemal pocit, že nik neocení jeho hudobné vlohy. Poďakujú sa mi jeho oceánovomodré oči plné lásky a porozumenia, ktoré sa vždy snažia nájsť na človeku len pekné a pozitívne veci.

            My všetci by sme si mali brať príklad zo starých ľudí, ktorí už predsa len majú toho odžitého viac. Vedia nám poradiť, veď možno tiež spravili pár „hlúpostí“ a naučili sa na svojich vlastných chybách. Takže, vážme si poklad, ktorý máme doma, menom starí rodičia!

                                                                                                     Rebeka Krúpová, 9. roč.

 

Moju starú mamu mám veľmi rada. Mám s ňou veľmi dobrý vzťah. Je ako moja druhá mama.

Naučila ma toho veľa, napríklad: variť, piecť, hrať žolíka, riešiť sudoku a mnoho iných vecí. Ja som ju napríklad naučila používať internet. Spolu sme zažili rôzne zážitky, ako je cesta do Švajčiarska alebo výlet do Lúčok. Mám ju rada, pretože je veľmi milá, pozorná, usmievavá a múdra. Síce tým vekom nie je navonok už taká krásna ako bývala kedysi, ale vo vnútri je stále dokonalá. Taktiež je aj vynikajúcou kuchárkou. Robí tú najlepšiu kyslú polievku pod slnkom. Vždy sa u nej poriadne najem. Starká miluje telenovely. Dokázala by ich sledovať od rána do večera. Jej najobľúbenejšou je „Keď budeš moja“. Veľmi si na nej vážim to, že sa jej môžem s čímkoľvek zdôveriť a ona ma pochopí. Stačí len, keď sa na mňa usmeje a hneď mám lepšiu náladu. Dala mi veľmi veľa rád do života. Síce bola prísne vychovávaná, no na mňa tak vôbec nepôsobí. Nikdy nebola prísna, dokonca na mňa nikdy nezdvihla tón hlasu. Všetko zlé vždy obrátila na „srandu“ a to mám na nej rada, ten jej optimizmus, ktorého má v sebe toľko veľa.

Ak raz budem starou mamou, chcela by som byť taká, aká bola tá moja. Som veľmi rada, že ju mám, nedala by som ju za nič na svete.

                                                                                              Diana Kuracinová, 8. roč.

 

Na svete je veľa detí, ktoré nemajú starých rodičov alebo sa s nimi ani nestretli. Ja ďakujem Bohu za to, že ich mám. Veľa detí si to neuvedomuje, aké majú šťastie a že bez nich by tu neboli ani ony. Sú k nim drzí a niekedy aj vulgárni. Myslím si, že starých rodičov by si mal každý vážiť a pomáhať im.

Moji starí rodičia sú oporou, pomáhajú mi v ťažkostiach a rozumiem si s nimi. Máme navzájom kamarátsky vzťah. Dávajú mi rady, ktoré sa mi síce nechce počúvať, ale aj tak všetko dopadne ako povedia. Chcú, aby som žila dobrý a usporiadaný život, sú milí a láskaví. Zažila som s nimi veľa zážitkov. Chcela by som, aby sa usmievali a nemali problémy so zdravím. Nikdy by som ich nedala do domova dôchodcov ani do iného podobného zariadenia. Snažím sa ich navštevovať aspoň trikrát do týždňa. Keď im treba s niečím pomôcť, tak im pomôžem. Na meniny alebo narodeniny im vždy pripravím nejaké prekvapenie alebo darček. Snažia sa mi dať všetko, čo môžu. Chcú ma podporovať a akceptujú moje pripomienky. Chcela by som byť takým starým rodičom ako sú moji, aby moje vnúčatá mali so mnou len tie najlepšie zážitky, a aby sme spolu zažili veľa zábavy. Síce si uvedomuje,  že ani ja sa k nim vždy nesprávam tak, ako by som sa mala, ale aj tak ich mám stále rada. Nechcela by som, aby sa ma moje vnúčatá báli, ale aby ku mne chodili s radosťou a nie z donútenia. Keby som mohla, dopriala by som im veľa zdravia a uľahčila by som im všetky ich choroby a nešťastia svojou prítomnosťou a aspoň nachvíľu vyčarovala úsmev na tvári.

Verím, že aj naďalej budeme spolu vychádzať veľmi dobre.

                                                                                                                 Radka Štrbová, 8. roč.

 

Moju starú mamu si nesmierne vážim a zároveň obdivujem. Je to žena s veľkým srdcom a aj keď má kopu zdravotných problémov, svoj život berie celkom s humorom. Keď ju prídem navštíviť, na jej vráskavej tvári sa objaví úsmev, ktorý ju omladí o kus času. Čo na mojej starej mame veľmi milujem, je jej skvelé varenie a čo vie veľmi potešiť mňa a aj moju knižnicu, je to, že mi každé prázdniny daruje nejakú knižku, hoci ešte aj po mojej mame.

Keď som u starej mamy, tak sa rozhodne nikdy nenudím. Vždy mi rozpráva zážitky z práce, kde pracovala ako sestrička. Často ma učí rôzne básničky, rozpráva strašidelné príbehy a čo nesmie chýbať, sú jej vydarené vtipy. Smejeme sa a užívame si, že môžeme byť spolu. Po večeroch hráme karty a lúštime krížovky. Z jej príhod sa dozviem veľa nového a zaujímavého. Na prázdninách u starej mamy je dobré aj to, že pri nej býva aj moja teta, preto mám z tohto pobytu dvojnásobnú radosť.

Moja stará mama môže byť vzorom pre všetky staré mamy. Veľa ma naučila a keď som sa cítila zle, vždy ma povzbudila. Tiež by som chcela byť taká, aká je ona - obetavá a starostlivá. Čo ma mrzí je to, že ostatných starých rodičov nepoznám, pretože už medzi nami nie sú. Verím však tomu, že boli rovnako skvelí ako je moja stará mama.

                                                                                               Kristína Babicová, 7. roč.

 

            Moji starí rodičia sú po rodičoch druhým vzorom pre mňa i moju sestru. Mám ich rád a ctím si ich pre to, čo ma naučili. Sú skúsenejší a múdrejší, lebo už čosi prežili. Starí rodičia majú s nami vnúčatami viacej trpezlivosti.

            Z ich rozprávania viem, že keď som robil prvé kroky, boli vždy nablízku, keď som sa zapotácal. Ako som tak rástol a naberal síl, starý otec ma zobral za ruku do dielne. Do jednej ruky mi dal kladivo, do druhej klince a učil ma ich pribíjať do dosky. Bol veľmi pyšný, že má vnuka, keďže nemal syna, ale dve dcéry. Ako chlapca ma zaujímal hlavne bicykel, ktorý som dostal od starých rodičov ako darček. Mal pomocné kolieska. No starý otec ich dal dole a trénoval ma dovtedy, kým som sa nenaučil bicyklovať bez nich. Stará mama ma zasväcovala zasa do tajov varenia. Už ako dvojročný som pomáhal vyklepávať rezne, o čom svedčia i moje fotografie.

Teraz mám už 13 rokov, ale starí rodiča ma stále učia a dávajú mi dobré rady, či už ako sa mám správať, alebo ako svedomito pristupovať k manuálnej práci.  Starí rodičia mi boli i sú vždy ochotní vo všetkom poradiť a pomôcť, za čo im budem vďačný, pokiaľ budem žiť.

                                                                                                                  Adrián Alexa, 7. roč.

 

Každý z nás má alebo mal svojich starých rodičov.

Ja mám to šťastie, že tí moji, aj z ockovej aj z maminej strany, sú ešte medzi nami. Je to veľký dar a pre nás aj požehnanie. Takí starí rodičia to vám je dobrá vec. Nie sú to síce rodičia, ale majú toho veľa spoločného.  Nebývame síce v spoločnej domácnosti, ale aj tak sme často spolu. O to viac sa na seba teším alebo naopak máme od seba trošku pokoj. Veľmi rada chodím k nim a vždy si tam nájdem nejakú robotu. Hoci aj maličkú. Starká, ale aj starký majú z toho radosť. Ochotne starkej pomáham pri pečení. Najskôr som jej len pomáhala a umývala, čo bolo treba. No dnes dokážem upiecť i jednoduchý koláč. Moji starí rodičia majú radi poriadok. V týchto veciach sú dosť prísni. Niekedy som to na nich nemala rada, ale postupom času im za to ďakujem. Na mojom starkom milujem jeho zvláštny humor. Dá sa však povedať, že si rozumieme iba my dvaja a to ma teší. Na mojich starých rodičoch si vážim ich zodpovednosť a prístup k práci, ktorým nám mladým začína chýbať. Sú chvíle, keď som na nich nahnevaná. Hlavne, keď ma začnú poučovať, zakazovať a prikazovať mi niečo. Nemám to rada, ale keď si to trošku nechám v hlave uležať, ďakujem im za to. Vlastne im ďakujem aj za veľa maličkostí. Milujem, keď sa len tak u nás zastavia a donesú mi moju obľúbenú čokoládu. Jednoducho som rada, že sme tu jeden pre druhého.

Starí rodičia, milujem vás. Modlím sa, aby ste boli ešte dlho medzi nami.

                                                                                              Sofia Horváthová, 7. roč.

           

Moji starí rodičia pre mňa znamenajú veľa. Mám už len starkú a starkého z maminej strany, preto sú pre mňa veľmi dôležití a mám sa od nich ešte čo učiť.

            Starký sa volá Jozef a jeho veľkou záľubou sú ľudové remeslá. No vlastne aj starká, ktorá sa volá Anna, má rovnaké záľuby. Starký ručne vyrába rôzne drevené výrobky. Sú to napríklad: hrable, poriská, črpáky, píšťalky a fujarky. Starká zas rada tká koberce na drevených krosnách. Často sedím pri starkom, pozerám sa na jeho ručnú prácu a počúvam jeho vysvetľovanie, aké drevo použil, koľko dierok má píšťalka, prečo je tá fujara dlhá, tá zas krátka a mnoho iných rád. Starká si zas pýta radu, aká farba sa jej hodí do kobercov či k tej zelenej pristane ružová alebo čierna, či žltá. Najviac ma však poteší, keď uvarí moje obľúbené halušky s bryndzovou alebo špagety. Vtedy schválim všetky farby. Najviac asi obdivujem ich trpezlivosť. Veď koľko treba na výrobu jednej píšťalky či utkanie metra koberca? Ale nie nadarmo sa hovorí: „Trpezlivosť ruže prináša.“ A ja sa mám veru od nich čo učiť. Rád počúvam ich dialógy o tom, ako niekedy žili, ako sa pestovalo, ako sa chovali zvieratá a aký mali z toho úžitok.

            Moji starkí sú múdri a skúsení. Prežili toho toľko, že nám môžu a vedia poradiť. Učím sa od nich mnohým veciam, ako byť trpezlivý, vážiť si veci, ktoré naša generácia berie ako samozrejmosť. Vážim si a milujem svojich starých rodičov.

                                                                                                                   Martin Dauda, 7. roč.