Žijem v dedine, ako každá iná, no pre mňa je predsa len výnimočná. Žijem v Komjatnej, dedine na Liptove.

          Najkrajšie je tu na jar, keď sa celá príroda prebúdza k životu. Dedinu z každej strany obklopujú lesy, ktoré tu odjakživa smelo stáli na stráži. Krásne košaté stromy sa k sebe nakláňajú, pomedzi ich konáre sa smelo predierajú teplé lúče slnka. Všetky sa pokojne dotýkajú oblohy, ktorá po dlhej zime opäť nadobúda blankytnú farbu. Spokojne sa díva na krajinu, pohládza stromy a vytvára nad nami čarovnú klenbu, ktorú po sivej farbe zimy všetci radostne vítame. Ráno nás ešte prekvapí svojím mrazivým dychom, no postupne do jej dychu preniká teplo. Niekedy po nej blúdia nadýchané mraky a spokojne sa gúľajú po oblohe. Sem – tam tu zablúdi čierny mrak a dopraje mi prvú jarnú búrku, ktorá zo sebou nesie viac vône ako vody. Potom však slnko opäť získa svoju moc – jagavo žiari nad stromami, poteší ma dúhou a mokrá tráva sa zmení na žiarivý koberec, keď slnečné lúče začnú prenikať kvapkami dažďa a rosy.

          V lese som našla jedno miesto, jedno prenádherné miesto. Z jednej strany ho chráni papradie a skaly, pomedzi ktoré zurčí potôčik. Keď ho prekročíte, ocitnete sa na krásnej malej rovinke, okolo ktorej stoja lesy a vy máte veľkolepý výhľad na dravý potok pod sebou a okolité stromy. Na tento kúsok nedotknutej a neobjavenej prírody chodím premýšľať, najradšej podvečer, keď pomedzi ihličie prenikajú posledné lúče slnka a pohládza mňa aj prírodu naokolo. Malý zurčiaci potôčik, v ktorom je tá najčistejšia voda, spieva tú najkrajšiu uspávanku, ktorá sa vám nikdy nezunuje. Studenou vodou pohládza brehy, zamkýna slnečné lúče, ktoré do neho prenikajú. Je naozaj dokonalý: vrásky, ktoré žijú milióny rokov, trblietavý závoj a chladivý dych.

          Aj tak je všetko najkrajšie pri západe slnka. Keď sa obloha sfarbí do oranžova a slaboružova a vy si môžete sadnúť na vyhriatu cestu a len tak pozorovať ako slnko zapadá za hory a ukladá sa na noc. Vtedy tento čarovný deň dýcha pokojom, vyvoláva pocit slobody. Dokonca aj príroda sa vytešuje z tohto obrazu. Vysoké stromy sa pozerajú na vzdialený obzor, vtáky čvirikajú, voňavý vietor prečesáva trávu. Predlžujúce sa tiché tiene sa ovíjajú okolo kmeňov stromov a niektoré kreslia na zemi obrazce.

A keď už slnko zájde a nesmelo povykúkajú hviezdy, ktoré sprevádza žiarivý mesiac, ja sa uložím do postele. Cez veľké okno pozerám na oblohu a táto scenéria je posledná, ktorú v ten deň uvidím. S týmto prekrásnym obrazom pred očami sa ponorím do ríše snov.

           Práve pre toto všetko mám rada svoje rodisko, svoj domov. Možno to nie je centrum sveta, ani sa tu nič významné neodohralo, ale toto miesto sa spája s niečím, s čím sa už žiadne iné miesto spájať nemôže – s domovom. S domovom, do ktorého sa môžem vždy vrátiť a viem, že ma vždy prijme s otvorenou náručou. Toto je moje rodisko, najkrajšie na svete.

                                                                                                                      Simona Hromadová

 

Žijem v malej dedinke, ktorá je tak trochu Pánu Bohu za chrbtom. Jedinou kultúrnou pamiatkou sú tu iba zrúcaniny kostola.

Nie je tu nič výnimočné, možno iba „centrum.“ Vždy keď sa tu niečo pekné spraví, zničí sa to. To je tá známa mentalita Slovákov. Ale prírodu tu máme krásnu. No i tu sa objavuje naša mentalita a naše jediné bohatstvo a dedičstvo pre budúce generácie zamorujeme odpadkami.

Sme skrytí v jemnej kotline, ktorú z každej strany lemuje mohutný vrch. Je tu veľa krásnych skalných útvarov a príjemné prírodné miesta. Nachádza sa tu skala zvaná „Hlavačka,“ lebo vyzerá ako hlava nejakej postavy. Taktiež tu máme „Hrdošnú“ skalu. Môj otec mi o nej rozprával rozprávky. Vraj tam žije drak a keď budem zlý vraj ma spapá. (Draky mám rád ale ony mňa asi nie L) Raz som mal pocit, že som ho zazrel na nočnej oblohe. Možno to boli vidiny nevyspatého dieťaťa, možno sa proti mne spriahli hviezdy, kto vie. (J)

Dôvod prečo to tu mám celkom rád je prostý. Mám tu svoj domov. Bývam tu, mám tu rodinu a blízkych. Moja rodina tu žije už asi 3 alebo 4 generácie. Nech som kdekoľvek, rád sa sem vraciam. Je tu fajn. Ani príliš teplo ani zima a ľudia sa tu poznajú.

Bývam na tichej ulici, i keď je to akoby „centrum.“ Z domu to mám blízko všade. Samozrejme, to neznamená, že chodím načas. Náš dom je celkom veľký, no napriek tomu útulný. Pred ním aj za ním máme malú záhradku. Celé to prostredie, v ktorom žijem je útulné. No aj tak mám najradšej svoju izbu. Nie je veľká ale je tu všetko a hlavne príjemná atmosféra. Mám tu všetko hmatateľné bohatstvo a veci, ktoré si vážim. Mám tu moje 4 prekrásne gitary, africký bubon, reprosústavu na počúvanie, mastrovanie a miešanie hudby a kopec kníh. Prednedávnom som si sem doprial dokonca aj kvet. Nech mi to tu troška okysličuje.

Knihy sú svetovým dedičstvom myšlienok a som rád, že ich tu mám tak veľa. Dokonca sa mi podarilo zohnať aj jeden skvelý kúsok skvelého autora, ktorého dnes už ťažko nájdete v kníhkupectvách. Ide o „Knihu polomŕtvych“ od Jožka Urbana.

Možno sa pýtate, prečo mám toľko gitár. Hrám už asi 5 rokov. Začalo to mojou prvou gitarou, veľmi lacnou, ktorú mám dodnes. Vzhľadovo nie je ničím výnimočná, no zvuk má skvelý. Na nej som sa učil lúdiť prvé sladké tóny a vychovala ma. Používam ju stále, na nahrávanie a pod. Neskôr som potreboval rozšíriť zvukovú paletu a jej možnosti a kúpil som si jednu krásnu francúzsku. Mám ju už niekoľko rokov a použil som ju snáď na všetkých koncertoch a nikdy ma nezradila. Vždy som inklinoval k rocku a ten na akustike nezahráte (predošlé gitary boli akustické). Asi po roku lekcií gitary som si kúpil prvú elektrickú gitaru. Bola to sranda no rýchlo mi prestala stačiť. Predal som ju a kúpil si lepšiu. Je to licencovaná kópia Les Paula z mahagónu s javorovým topom. Jej farba sa všetkým strašne páči. Je to gitara zvukovo neobmedzená no fyzicky sú tam veci, ktoré sa môžu stať nevýhodou. Keď som si to začal uvedomovať, narazil som na jednu skvelú krásku. Je to gitara vyrobená ako pocta môjmu gitarovému idolu. Zvyčajne stoji 600-800€. Ja som mal to šťastie a kúpil som ju takmer za polovicu. Je krásna, má atypický tvar a hmatník má vyrobený z ušľachtilého ebenového dreva. Je to umelecké dielo v krásnej červenej farbe. Cez lak môžete vidieť kresbu dreva.

Ďalšou krásou mojej izby je výhľad. Okno mám oproti dverám nad stolom, takže kdekoľvek sa postavím, vždy vidím tú nádhernú prírodu, ktorá ma obklopuje.

Naša dedinka nie je výnimočná, no je to môj domov. Je tu moja rodina, môj dom, moja izba, moje drahocennosti a preto to tu mám rád.

                                                                                                                            Richard Kubas

 

Moje rodisko sa volá Komjatná. Je to veľmi pekná dedina a má krásne okolie plné zalesnených, ale aj skalnatých kopcov, zelených lúk a potôčikov. Má aj svoju zaujímavú históriu, dôkazom čoho sú aj historické pamiatky. Túto dedinku mám veľmi rada a som šťastná, že tu bývam.

Moja stará mama mi často rozprávala príbehy o Komjatnej. O tom, aká bola táto obec pred mnohými rokmi, akí ľudia tu žili, čo robili a ako prežívali. Rozprávala mi aj o svojom detstve, ako sa hrávala a keď bola väčšia, ako pomáhala svojej mame s výchovou mladších súrodencov, pretože bola najstaršia. Niekedy to nebol ľahký život, ale bol plný radosti. Najviac ma zaujímala jedna príhoda. Jedného dňa sa  stará mama vybrala s kamarátkami z dediny na výstup na Hlavačku. To je taká skala nad dedinou, ktorá má tvar hlavy a od toho  je odvodený aj jej názov. Keď  boli asi na 100 metrov od skaly, zbadali pri nej ležať nejakú ženskú postavu. Zľakli sa kto to je a čo sa jej stalo. Rýchlo sa tam rozbehli, ale na mieste zbadali, že je to tiež skala, ktorá mala tvar ženskej ležiacej postavy. Od úľavy sa rozosmiali a dlho sa ešte na tom zabávali. Ja som sa tiež na začiatku toho príbehu najprv zľakla, ale potom som sa na tom tiež rozosmiala. Rada počúvam starú mamu. Je to veľmi múdra, skúsená ,ale aj veselá a vtipná žena. Mám ju veľmi rada.

Všetko čo mi povedala o Komjatnej bolo zaujímavé a poučné, preto mám túto malú dedinku ešte radšej Nielen pre jej krásu, ale aj pre jej históriu je pre mňa toto rodisko najkrajšie na svete.  

                                                                                                                Barbara Blanová

 

Volám sa Kristína Tholtová, bývam v Komjatnej. Chcela by som Vám predstaviť našu dedinku.

            Komjatná leží na severe Slovenska. Je to prekrásna dedinka obklopená lesmi a skalnými útvarmi. Najznámejšie sú Hlavačka, Deväť kostolov a Ostrá kopa. Skalka, ako nazývajú Deväť kostolov miestni ľudia, sa nachádza v časti Studničná. Názov dostala podľa vzhľadu, ktorý pripomína deväť veží. Zvláštnosťou Skalky je, že sa nachádza v strede dediny a rastú na nej vzácne rastliny napr. horec, poniklec a ďalšie. V obci sa nachádza kostol svätého Gála a zrúcanina kostola svätého Ducha, kde sa podľa legendy našli zlaté gombíky. Výnimočným nálezom sú aj bronzové meče, ktoré našli roľníci pri obrábaní pôdy. Meče sú dodnes uložené v múzeu v Budapešti.

            Moja rodná dedina je prekrásna. Odporúčam ju navštíviť všetkým, ktorí hľadajú pokojné miesto na prechádzky v prírode.

                                                                                                              Kristína Tholtová