Žiaci 5., 6., 8. a 9. ročníka sa zapojili do okresného kola literárnej súťaže s názvom „Každým slovom krok k umeniu.“ Ich úlohou bolo napísať prózu na tému Môj najvtipnejší zážitok. Žiaci vytvorili naozaj pútavé, veselé a úsmevné práce. Porotu však zaujali prózy dvoch dievčat z našej školy. Boli to Lucia Hládeková z 9. ročníka, ktorá získala 3. miesto vo svojej kategórii a 2. miesto obsadila Júlia Babicová z 5. ročníka.

Dievčatám gratulujeme, ďakujeme za peknú reprezentáciu školy a prajeme veľa úspechov pri ďalšom tvorení a písaní. Poďakovanie však patrí všetkým žiakom, ktorí sa do súťaže zapojili. Začítajte sa do výherných prác.

Júlia Babicová

Recept na vlasovú bábovku

V lete, bolo to asi dva alebo tri roky dozadu sme prerábali dom a... Počkať! Počkať! Neprerábali sme celý dom, ale iba spálňu. Museli sme dať zo spálne skrine von do chodby, ale nie všetky, iba jednu tú najväčšiu, čiže maminu. Jedna tam ostala aj s posteľou, pretože by to bolo veľa prenášania a v chodbe by sme sa nemali kam pohnúť. No a pomáhal nám jeden ujo, otcov kamarát. Pomáhal nám od začiatku až po koniec.                                             A za to ako usilovne pracovali sa mama rozhodla, že im upečie bábovku, nech si dajú, keď budú mať chuť. Boli tam zavretí celé dni a z toho čo ja viem, je isté, že najprv zoškriabali starú farbu, potom natreli steny akousi čudnou sivou hmotou a na koniec natreli steny na bielo. Samozrejme, sa to dialo postupne, nie tak ako to ja píšem. U mňa to trvá tri sekundy, no u nich to trvalo celé leto. Ale vráťme sa späť k bábovke. Takže už bola skoro celá hotová, chýbalo iba niekoľko surovín. Samozrejme, som ju mixovala ja, lebo kto iný ako ja by ju mohol miešať? Ako si tak miešam, ťahá ma niečo za vlasy, pozriem sa do misky a čo vidím? V miske sa spolu s cestom točí môj vrkoč! Práve v tom období som mala veľmi dlhé vlasy, lebo som sa ich chystala darovať. Začala som sa smiať, lebo sa mi to ešte nikdy nestalo. Rýchlo som to povedala mame a moja sestra so mnou utekala do kúpeľne a tam mi opláchla z vlasov cesto. Kým som sa z toho spamätala, tak ony chytro urobili nové cesto a dali ho do rúry. A na tom starom ceste si pochutili sliepky, dúfam, že tam necítili vlasovú príchuť. Ale ak aj áno, tak dúfam, že im cesto chutilo a ospravedlňujem sa im. Bábovka sa upiekla a ujo s otcom si pochvaľovali, že lepšiu bábovku ešte nejedli. V ten deň bola našťastie sobota. V sobotu si vždy umývame aj vlasy, ale kým som sa osprchovala, tak som z vrkoča stále cítila príchuť bábovky. Možno mi sestra zle zmyla vlasy? Možno tá príchuť zmizne až keď si vlasy zmyjem so šampónom? A možno mojim vlasom zachutilo to cesto? (Komu by nechutilo cesto, ktoré som pripravila ja!?) Neviem. Ale už to aj tak nezistím, lebo odvtedy ubehlo veľa času. A za ten čas mi vlasy aj narástli, aj som si ich stihla dať ostrihať. A neviem, či by si to moje vlasy zapamätali, a keby aj, tak nevedia rozprávať. Alebo vedia? Naozaj neviem. Možno, skúsim sa ich na to spýtať, ale radšej inokedy, pretože teraz sú vyparádené, vyzapletané a neviem či by sa im dobre rozprávalo, keď majú ústa zaviazané gumičkou. A možno sú z toho parádenia také pyšné, že sa im nechce rozprávať a urazili by sa, tak si radšej nejdem robiť zlé vzťahy, aby mi to nevrátili pri rozčesávaní. Ale späť k príbehu. Už ste čítali, že to dopadlo dobre, no pre mňa to nedopadlo najlepšie, ale poučila som sa, že si mám dávať väčší pozor nielen pri mixovaní, ale aj pri iných činnostiach. Tento príbeh je ideálny aj na zasmiatie, ale aj na to, aby  som sa poučila a poučiť sa z vlastných chýb je tá najlepšia škola na svete. Alebo nie?

Lucia Hládeková

Zvedavosť

Bolo neskoro večer, keď ma mobil upozornil na novú správu. Vravela som si: „Kto to môže byť? Predsa už všetci spia, teda okrem mňa, samozrejme, vždy musím byť výnimka.“ „Vykašlem sa na mobil,“ povedala som si.

No nakoniec som to nevydržala. S veľkou zvedavosťou, napriek mojej prvotnej lenivosti, ma cinkajúca správa napokon donútila vstať z postele. Vyšplechlo so mňa: „DÁME STRETKO?“ Zo začiatku som ostala mierne prekvapená, pretože správa prišla z neznámeho čísla. Váhala som, či odpísať alebo to ignorovať. No nakoniec som sa rozhodla. „Chcem zistiť, komu to číslo patrí. A hlavne, kto sa chce so mnou stretnúť?“ povedala som si nahlas. S malinkou dušičkou som napísala: „KTO SI?!“ Plná napätia som čakala na odpoveď. Čo ak je to nejaký tajný nápadník, ktorému sa už dlho páčim?... Odpoveď prišla rýchlo. Svietila na mňa správa: „STRETNEME SA O 10:00 PRI ŠKOLE!!! A NEMEŠKAJ!!!“

Pozrela som sa na čas. Bolo niečo po trištvrte na desať. S váhaním, ale i očakávaním som si rýchlo na seba natiahla veci, ktoré mi, ako prvé prišli pod ruku. Potichu som sa vyparila z domu, aby ma nikto nezbadal, hlavne mama. Tá by bola schopná svojím hnevom rozpútala asi tretiu svetovú. Pozrela som si čas na mobile a bolo 21:55. Hneď som sa spamätala a utekala som ako o dušu na dohodnuté miesto. Keď som už bola skoro pri škole, niečo mi prebehlo cez cestu. „AAAAAA,“ vykríkla som.  Tak som sa naľakala a pomyslela som si: „Treba mi toto, pre moju zvedavosť?“ Našťastie to bola len tmavá lasica. Keď som prišla pred školu, spomalila som a čakala človeka, ktorý ma pozval von. Až vtedy som si uvedomila, ako riskujem. Čo ak je to nejaký úchylák, vrah, bezdomovec... A ja tu na neho čakám sama? Som normálna? Ale zvedavosť tínedžera ma hnala ďalej. Čakala som asi 5, 10 minút. Vtedy som si uvedomila, že nikto nepríde a že si asi niekto robí so mňa srandu. So sklamaním, ale aj nahnevaním, ako som hlúpo naletela, som sa pobrala domov. Zrazu ma z uhundraných myšlienok vyrušil príjemný chlapčenský hlas: „Počkaj ma, Lucia, Lucia, Luciaaá...“ Obzrela som sa a... Neuveríte, čo sa stalo...

Na moje prekvapenie stála nado mnou moja mama a triasla so mnou, že už musím vstávať do školy a nemôžem sa prebrať.  Zobúdzala som sa celá zmätená  a vypadlo so mňa:

„Kto si? Ako sa voláš? A prečo som sem mala prísť?“ hovorila som ešte v mrákotách. Mama normálne nechápala, že o čom točím. Dodala: „Lucia, prosím ťa, začni chodiť spávať skôr a nečítaj už toľko kníh, lebo si z nich pomýlená.“

Keď som sa prebrala, uvedomila som si, že to bol len sen. Vidieť mamin výraz, ako ma budí do školy a moje mrákoty boli určite na smiech. V škole som sen rozpovedala kamarátkam a všetci sme sa z chuti na tom zasmiali. Jediné, čo mi celý deň vŕtalo v hlave bolo, že keby ma mama zobudila trošíčku neskôr, videla by som, komu ten sympatický chlapčenský hlas patril... Škoda, no nevadí. Možno môj sen bude mať pokračovanie...

                                                                                                                                                               -AK-