V Komjatnej 27.03.2013

Píšem ti ja, Richard. Možno si ešte spomínaš , ako sme sa stretli po prvýkrát. Bol som maličký a ty taká obrovská, krásna, teatrálna. Svojimi malými rúčkami som ťa nedokázal objať.

Milovaná Zem odpustenia. Devastujeme ťa, ničíme a zneužívame, ale ty nám stále odpúšťaš. Si náš „Domov“. Vďaka ti za to, čo nám dávaš. Vďaka za plody stromov, za lúky odeté v kvetoch a za naše jediné bohatstvo, za vodu. Za blahodarný elixír života, ktorý nám deň čo deň dávaš. Sme tí poslední, ktorí by si to zaslúžili. Zbytočne plytváme a ničíme sami seba. Občas mám pocit, že toto hlúpe správanie máme zakódované už niekde v našej ľudskej prirodzenosti. Stále, deň čo deň, rovnaký rituál ničenia, malá snaha o obnovenie. Nedokážeme si uvedomiť, že týmto nerozvážnym správaním ničíme budúcnosť. Voda je to najcennejšie, čo máme. Bez nej by život neexistoval.

Predstavme si situáciu, že týždeň budú naše vodovody suché a balená voda sa nebude predávať. Vyhynieme a to nás nemusí trafiť ani asteroid ani nič podobné.

Plytvať vodou je ako dávať facku svojim deťom. Dopad plytvania nepríde hneď. Zabezpečíme hroznú budúcnosť ľuďom, ktorí prídu po nás.

Drahá Zem! Odpusť nám náš postoj, našu neprirodzenú prirodzenosť spôsobenú rokmi devastovania duší i teba.

Stále nás miluj. Odpúšťaj nám a ochraňuj nás svojimi mohutnými štítmi hôr. Nedopúšťaj naše chyby. Nech naše deti budúcnosti netrpia pre naše omyly minulosti.

                                                                                                                   Richard Kubas