Televízia a reklamy sa stali bežnou súčasťou nášho života. Stretávame sa s nimi takmer všade a či chceme alebo nie, niečo v nás zanechávajú.

            Masmédiá a televízia predovšetkým, sú veľmi manipulovateľné. Stačí sa pozrieť pár desiatok dozadu. Za čias Druhej svetovej vojny vládla v médiách tvrdá propaganda. A ako sa šírila? Najmä médiami.

            Akú máme záruku, že teraz s nami nik nemanipuluje? Akú máme záruku, že z televíznych a počítačových obrazoviek a novín na nás neútočia klamstvá a polopravdy? Nijakú! Do dnešných médií sa dostane čokoľvek a častokrát aj neoverené informácie. Je to tak trochu aj dôsledok našej rýchlej doby. Nik nemá čas skontrolovať kvantum informácií, ktoré k nemu prúdia.

            Úsudok človeka je ľahko ovplyvniteľný. Stačí podať informáciu len z jedného uhlu pohľadu, trošku ju zveličiť a názor, ktorý si z toho utvoríme nemusí korešpondovať s pravdou. Toto sa možno často deje na našich obľúbených televíznych staniciach a ani o tom nevieme. Týmto spôsobom môže televízia podporovať nejaký životný štýl, postoj alebo dokonca aj politický smer.

            Ďalším problémom televízie je ich obsah. Veľa filmov, ktoré nám ponúkajú, nesú v sebe neetický podtext. Snažia sa nám ukázať životný smer, i keď nemusí byť správny. Týmto spôsobom deformujú dušu a svedomie človeka.

            No stále máme možnosť rozhodnúť sa. Môžeme si vybrať, čo si pozrieme a čo prijmeme. V televízii si môžeme pozrieť aj mnoho poučných a dobrých programov.

            Nakoniec sa zamyslime nad dopadom televízie na nás a tým, ako sa rozhodneme. Slobodu nám zobrať nemôžu.  

                                                                                                                                                                                                                                                                         Richard Kubas

V dnešnej dobe chce byť každý výnimočný. Chcú mať super vzhľad, štýlový účes. No zabúdame na charakter človeka.

            Ak je niekto obyčajný, takzvaná „šedá myška,“ nemá šancu, automaticky je odsúdený. A možno má charakter, je milý, láskavý. Nechcem nič zazlievať médiám, ale keby neboli ľudia ovplyvňovaní a obsypávaní módnymi časopismi, všetko by bolo iné. Každý by si obliekol to, čo mu je pohodlné.

            Ale zas to má aj pozitíva. Napríklad športové noviny dodávajú ľuďom, predovšetkým mladým chlapcom, odhodlanosť trénovať a zlepšovať sa, aby bol taký geniálny ako jeho vzor. Alebo sa dozvieme, čo je nové vo svete, môžeme sa vzdelávať, vidieť zvieratá, ktoré žijú tisícky kilometrov od nás. Áno, médiá sú aj dobré, ale to slovíčko „aj“ by som chcela zvýrazniť. Dnes je internet zaplnený násilnosťami. Nemyslím tým len videami pre dospelých, ale aj pesničkami a klipmi. Niektorí majú známeho zahraničného speváka za svoj idol. Počúvajú jeho pesničky, chcú byť ako on. Ani nevedia, čo sa v tých pesničkách spieva. Môžu to byť napr. rôzne násilnosti alebo vzývanie diabla. A z nevinného chlapca sa stane ozrutná nacistická nemilosrdná bytosť. O pornografii ani nehovorím. Niečo ako hanba za pozeranie neslušných obrázkov nehrozí. Rodičia ani nevedia, čo jeho dieťa pozerá na internete.

            Médiá sú aj veľkým zabijakom času. Ja poviem asi toľko, že keď si niekto chce míňať život sedením za PC a TV, nech si sedí, to je jeho život, jeho činy. No mal by pozerať aj na svoju rodinu, deti alebo súrodencov.

            Priznajte sa, že koľkokrát v krásny slnečný a teplý deň sedíte doma? Koľkokrát by ste aj išli von, no v televízii je niečo zaujímavé? A koľkokrát vás vaše dieťa volá von, no vy ho ignorujete? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo si v živote želáte a aké sú vaše činy. Niekedy aj malý moment a okamih dokáže zmeniť váš život a už je len a len na vás, či k lepšiemu alebo...? 

                                                                                                                          Timea Gejdošová

V každodennom živote toho musíme stihnúť veľa. Ráno vstať, byť fit, práca, deti, domáce práce, povinnosti... Ani sa nenazdáme a je večer. S pôžitkom si konečne sadneme k televízii, aby sme si po tom dvanásťhodinovom zhone oddýchli. Prepíname kanály a hľadáme niečo, čo by nás bavilo. Väčšinou tam toho veľa nie je. Potom si ideme ľahnúť a každodenný blázinec sa môže začať odznova.

            Pozrime sa na seba. Náš život je len plytká mláka. Žiadna hĺbka. Keď sa nejakú snažíme nájsť, väčšinou večer siahneme po ovládači. To je však márne. V televízii je minimum filmov, ktoré nám niečo dajú. Ak práve nevysielajú nejaké programy plné sexu, vulgárnosti, brutality a násilia, vysielajú reklamy, propagujú prípravky, lieky či potraviny. Väčšinou tie prípravky nie sú také úžasné ako v televízii. Áno, nájde sa pár programov, ktoré sú dobré a niečo nás naučia. Tých je však minimum. Dnes žijeme rýchlym tempom, aby sme stíhali za ostatnými. Ale niečo nám chýba. Kde je hĺbka? Masmédiá nám v tom vôbec nepomáhajú. Vytláčajú z nášho života aj tú trošku zmyslu čo v ňom je. Tej hŕstke ľudí, ktorá opovrhuje médiami sa smejeme. Vďaka médiám sa vytráca z nášho života spolupatričnosť, komunikácia a radosť z malých vecí. Medzi deťmi a rodičmi sa vytráca cit. Deti sú v škole nezvládnuteľné, ale prečo? Prečo sedia rodičia za televíziou a deti sú na internete? Kde je vzájomná komunikácia?

            Berme si príklad z tohto príbehu: Jeden večer prišla mama z práce. Znova unavená, uťahaná a znechutená problémami, ktoré dnes riešila. Zrazu k nej pribehol päťročný syn. „Mami, koľko v robote zarobíš za jednu hodinu?“ Matku táto otázka prekvapila, ale odpovedala: „Päť eur za hodinu.“ „A mami? Dáš mi dve eurá?“ Matka sa začudovala, ale dala mu, pretože si peniaze nikdy predtým nepýtal. Potom si sadla k televízii a pustila seriál. Syn bol zatiaľ v izbe. Rozbil prasiatko a vybral svoje úspory. Potom prišiel k mame. Mama mu zbadala v rukách peniaze a rozkričala sa: „Prečo si si pýtal peniaze, keď máš vlastné? Si taký sebecký!“ Chlapček sa rozplakal a pomedzi vzlyky hovoril: „Mami, tuto je päť eur, ja som si ich sporil a chcem si kúpiť aspoň hodinu tvojho času,“ povedal a opäť sa usedavo rozplakal. Matka sa zarazila a potom sa na syna láskavo pozrela. „Ach synček, prepáč mi to! Už budem tráviť voľný čas len s tebou. Prepáč mi to!“

            Ani nevieme ako a môžeme prísť o svojich blízkych. Pozrime sa okolo seba. Je predsa toľko zmysluplných činností, čo môžeme spolu robiť: hry, hudobné nástroje, výlety do prírody... Kedy sme boli naposledy len tak von? Všetci preferujeme mobily, internet, televíziu... Ale spýtajme sa samy seba: „Napĺňa nás to?“     

                                                                                                                     Simona Hromadová