Ako som ťa spoznala

            Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som si mala zbaliť veci a odísť zo svojej krásnej rodnej dedinky plnej kamarátov a známych. Nevedela som si predstaviť život vo veľkom meste, cez ktoré denne prechádza stovka zaľúbených, zamračených aj sklamaných ľudí, ktorých ani nepoznám.

            Dokonca som na strednú školu hodinu dochádzala, pretože som nechcela žiť internátny život bez rodičov, sestier a domáceho miláčika Ronyho.

            „Karolína, večera je na stole!“ zvolala na mňa mama z prvého poschodia nášho domu. S prázdnym žalúdkom som sa rozbehla po schodoch, pričom som nechtiac narazila do otca. „Kaja, môžeš byť trochu opatrnejšia?“ prehovoril na mňa so zvýšeným hlasom. Ten jeho zvýšený hlas pomaly už prestávam registrovať, pretože ho používa v poslednej dobe skoro stále. Domov chodí utrápený a unavený. Jediné čo spraví, je to, že si sadne pred televízor a tam väčšinou aj zaspí. Viem, čo ho trápi. Je majiteľom kaviarne, ktorej úspech klesá na bod mrazu. Svojim zamestnancom nemá z čoho platiť mzdu a každým dňom šedivie viac.

            Keď sme už dojedli a len tak posedávali pri prázdnom stole, rodičia začali: „Vieme, že to, čo vám teraz oznámime, budete niesť zle, ale my s ockom sme už na pokraji síl,“ smutne povedala mama. „Všetci si uvedomujeme, že budeme musieť zavrieť našu kaviareň a presťahovať sa na miesto, kde sa budeme môcť uživiť, a tým myslím Nitru,“ dopĺňal mamine slová otec. „Presťahovať, presťahovať, presťahovať!!!“ To slovo mi stále znie v ušiach. „Samozrejme, že všetci vidíme, čo sa okolo nás deje,“ začala staršia sestra Simona. „Ja to prijímam a akceptujem,“ dodala. „Ale ja tu nemôžem nechať všetko a všetkých!“ rozkričala som sa. Bolo po všetkom. Vedela som, že sa musím zachovať ako Simona. So slzami v očiach som sa spýtala, kedy odchádzame. Odpoveďou mi bola veta, že o dva týždne. O dva týždne to tu opustím a pôjdem bývať do nejakej prekliatej Nitry. Po dvoch týždňoch plakania, lúčenia, balenia a nostalgie som zavrela dvere na našom byte.

            „Páni, tu je ale krásne!“ od úžasu sa rozplývala Simona. „A ten západ slnka, hotový raj!“ dopĺňala ju mama. Ocko sa zas tešil z veľkého priestoru a ja som sa dívala na ulicu, po ktorej pobehovali šialené kamarátske skupiny, ktorými lomcovala puberta. Keď si mama všimla môj smutný výraz pri pohľade na deti z ulice, snažila sa ma povzbudiť vetami typu: „Kajka, aj ty čochvíľa budeš patriť medzi ne.“ Večer som potrebovala byť sama, tak som sa šla poprechádzať po vysvietených uličkách Nitry. Keď som sedela na drevenej lavičke a Rony mi poslušne ležal pri nohách, pribehol k nám chlapec v mojom veku a spýtal sa, či môže pohladkať Ronyho. Neskôr som zistila, že sympatický chlapec sa volá Roman a v Nitre býva už piaty rok. Naše stretnutia sa neskôr začali znásobovať a ja som dnes s Romanom už tretí rok.

            Nikdy som neoľutovala, že sme sa presťahovali, pretože dnes už chápem, že to bola „Božia cesta.“ Spoznala som skvelého človeka a momentálne mi už nič nechýba.

                                                                                                                Kristína Babicová