Ako bude tento svet vyzerať o 50 rokov?

(Úvaha)

V súčasnosti často rozmýšľam, čo ľudia robia preto, aby zanechali pre voje generácie niečo užitočné, niečo čo ovplyvní ďalší vývoj spoločnosti. V mysli sa mi vynára otázka: „Ako bude tento svet vyzerať o 50 rokov?“

Prítomnosťou môžeme ovplyvniť aj našu budúcnosť, len vtedy, keď sa budeme zamýšľať, čo je pre našu spoločnosť prospešné, dôležité, čo všetko chceme aby aj naše deti, tak isto ako sme aj my „získali“ od svojich rodičov, prípadne od starších a skúsenejších ľudí. Spočiatku, keď som uvažovala o budúcnosti, napadla ma myšlienka, že svet budúcnosti by bol krajší, keby boli všetci ľudia bohatí. Keď sa však lepšie zadívam v prítomnosti na „smotánku“, kde bohatstvo a sláva prevláda ich životom, vidím, že to nie je víťazstvo. Koľko ľudí sa pripútalo k peniazom, k majetku, k moci, k sláve a úspechu. Mnohí z nich sa stali chladnými a lakomými voči iným ľuďom i voči sebe. Nie je pravda, že „čím viac máš, tým viac dáš“, ale skôr naopak. Preto by som nechcela, aby tento svet vyzeral takto o 50 rokov. Neskôr som uvažovala, že budúcnosť by mohla vyzerať lepšie, keby vládla sloboda. Každý by si robil, čo chce. No pri zamyslení, či to bude pre našu spoločnosť prospešné, ma „zmrazilo“. Ľudia by nerešpektovali iných a ani pravidlá spoločnosti. To tiež nie je pre svet a ľudí výhra, aby tu žili sebci a bezcharakterní ľudia, ktorí pozerajú len na svoje dobro a na iných nemyslia. A nakoniec som na to prišla. Svet budúcnosti bude krajší, ak bude mať človek šťastný život. Ale ako tento šťastný život dosiahnuť? Aká cesta k nemu vedie? Nie je to ľahká cesta, ale skôr hrboľatá, s malými i veľkými prekážkami, s ktorými sa človek musí popasovať. Šťastný život si musí každý z nás budovať postupne. Preto, aby sa nám to do budúcna podarilo, a aby v tomto svete o 50 rokov vládol šťastný život, musíme sa o to snažiť aj „my“ ako jednotlivci. Aby sa nám podarilo vybudovať pre naše generácie šťastný život, musíme byť k sebe tolerantní, taktiež musíme brať ohľad aj na potreby druhých a nie len na svoje. Vtedy bude svet bez nenávisti a bez vojny.

Teda, ako bude tento svet vyzerať o 50 rokov? Neviem, ako sa svet bude vyvíjať. Jedno však iste viem. Tak, ako si ho „my“ jednotlivci vybudujeme, tak bude vyzerať celá naša spoločnosť. Preto by sme mali žiť tak, aby sme sa za to nikdy nemuseli hanbiť. Ani my, ani naše deti, ani naša spoločnosť.

Chiara Vajzerová, 3. trieda

1. miesto v literárnej súťaži Každým slovom krok k umeniu

 

Prečo chcem byť dospelá

Človek sa narodí a začne sa mu život. Najprv sa musia postarať rodičia, musia malé bábätko kŕmiť, prebaľovať a postupne učiť čo treba – chodiť, rozprávať, hrať sa. To je pre deti krásny čas, všetko robia rodičia a deti nemajú žiadne starosti. O všetko sa často postará mama, lebo otec chodí do roboty.

Mama je na materskej dovolenke, ale dovolenku to nepripomína, lebo je s dieťaťom veľa starostí, ale aj radostí. Potom začne chodiť do škôlky, kde sa hrá, zabáva a pomaly pripravuje do školy. Už sa učí trocha rátať, písať. Niektoré deti chodia do škôlky už od troch rokov, pretože rodičia musia do roboty.  Keď nastúpi do 1. Triedy, už sa začínajú povinnosti. Musí každé ráno vstať, ísť do školy a potom sa doma pripraviť na druhý deň v škole. A tak to ide až do 9. ročníka. Keď skončí 9. ročník nastupuje na strednú školu. Zvolí si, čo by ho bavilo v budúcnosti robiť. Keď sa dobre učí môže ďalej študovať na vysokej škole. Niektorí si zvolia robotu ako murár, pekár, mäsiar, predavačka, krajčírka a ďalšie. Keď je človek dospelý, musí chodiť do roboty, zarábať, aby si mohol kúpiť čo treba - jedlo, oblečenie a ďalšie veci. Mal by sa postarať o to, aby mal kde bývať, potom si môže založiť rodinu a mať deti. Niektorí nemajú robotu alebo sa im nechce robiť. Môžu sa z nich stať bezdomovci, ktorí spia na ulici a nemajú z čoho žiť. Ten, kto chodí do roboty a zarába si môže aj nasporiť a ísť na dovolenku k moru, kúpiť auto, dom a rôzne ďalšie veci. Niektorí ľudia po ukončení školy idú robiť do zahraničia. Tam sa zdokonalia v cudzích jazykoch, zarobia a potom sa vrátia. Niektorí si tam nájdu partnera a ostanú tam. Kúpia si tam dom, založia rodinu a majú tam svoj nový domov.

Aj ja by som už chcela byť dospelá. Teraz sa musím snažiť, aby som mala dobré známky a potom si vybrala dobrú robotu. Chcela by som byť cukrárkou. So sestrou by som si chcela otvoriť vlastnú cukráreň. Piekli by sme zákusky a rôzne koláčiky. Aj veľké svadobné torty. Až si zarobím peniaze, chcela by som ísť na dovolenku k moru a kúpiť si auto. Potom by som si chcela nájsť dobrého manžela a mať s ním deti. Pripraviť všetko, aby naše deti mali krásne detstvo, tak ako ja.

Už sa teším až budem dospelá a dúfam, že sa mi podarí splniť si všetko, čo som si vysnívala.

Zuzana Kuracinová, 3.trieda

Ako bude vyzerať tento svet o 50 rokov?

(úvaha)

 

Niekedy, keď zaspávam, tak rozmýšľam, ako bude vyzerať tento svet o 50 rokov. Myslím si, že všetko bude moderné. Aj teraz je veľa moderného. Počítače, telefóny, fotoaparáty a ďalšie prístroje. Všetky prístroje sa zmenšujú a sú rýchlejšie.

O 50 rokov budú roboty, ktoré budú rozumieť aj nám - ľuďom. Všetko, čo im prikážeme nám pomôžu urobiť. Napríklad ich pošleme na nákup a oni nám ho donesú. Pokosia nám trávnik, alebo poupratujú. Neposlúchnu nás, keď by sme im kázali urobiť niečo zlé – napr. podpáliť dom. Budú vedieť rozmýšľať ako ľudia, ale na rozdiel od ľudí sa nebudú mýliť a medzi sebou hádať. S deťmi sa budú hrať keď rodičia nebudú mať čas. Ale to už nebude tak dobre, lebo moju mamu a otca by som nevymenil ani za najlepšieho robota. V budúcnosti o 50 rokov nebudeme šoférovať. Povieme autu, kam chceme ísť a samé nás tam bezpečne dovezie. Myslím si, že autá už nebudú jazdiť iba po ceste, ale budú lietať aj vo vzduchu. Cestovať nebudeme len po našej zemi, ale aj na iné planéty a galaxie. Na koncoročný výlet by mohli žiaci letieť napr. na Mars a prestávku si urobiť na Mesiaci. Žiadne počítače nebudú s klávesnicou a myškou a ani obrazovkou. Počítač o 50 rokov uhádne naše myšlienky a sám sa s nami bude rozprávať a vykonávať naše príkazy. Verím, že v budúcnosti nebude v každej krajine iný jazyk. Ľudia na celom svete budú rozprávať rovnakou rečou, všade bude pokoj a mier  a ľudia nebudú utekať do iných krajín pred vojnami. Nielen ľudia si budú všetci rozumieť, ale budeme rozumieť aj zvieratám, rastlinkám a veciam. Napr. nám povie náš psík: „ Ferko ešte si nebol dneska so mnou na vychádzke a ani si mi nedal papať. Prosím ťa, daj mi niečo dobré pod zub“. Alebo nám povie kvietok: „ Ferko prečo nepozeráš kam šliapeš? Vieš že si po mne postúpal? A ešte si aj odhodil ku mne tú použitú vreckovku! Zodvihni ju a poupratuj po sebe.“  Možno nám o 50 rokov naše hračky povedia: „Ferko, už sa dlho hráš na tablete, poď sa radšej pohrať so mnou.“ A aby som nezabudol, určite, a to som si istý, o 50 rokov nebudú deti chodiť do školy a ani písať domáce úlohy. Pani učiteľka im na diaľku pošle všetko učenie rovno do hlavy. Škoda, že o 50 rokov ja už nebudem tretiak. A viete aké cukríky budú v budúcnosti? Také, aby sme ich mohli pojesť, koľko len budeme chcieť. Na raňajky cukríky, na obed dobošky a na večeru čokoláda. Takto to veru bude fungovať. Takisto si myslím, že o 50 rokov ľudia nebudú starí, lebo niekto (možno aj ja) vymyslí stroj času a ten im pomôže, aby boli stále mladí a neumreli. Čo poviete, nechceli by ste aby už teraz bolo o 50 rokov viac? No tak dobre, možno sa niektoré veci nesplnia a možno to bude všetko ešte lepšie.

Budúcnosť môže byť pre nás všetkých aj lepšia, ale môže byť aj horšia. Záleží len na nás, akou si ju urobíme.

Ferko Gejdoš, 3. trieda     

2. miesto v literárnej súťaži Každým slovom krok k umeniu

 

 

Túžba po dospelosti

          „Uprac si tú izbu, vysyp smeti, nachystaj sa do školy a potom sa choď umyť!“ Kričí na mňa mama. Pýtam sa sám seba, na čo je to dobré? Veď aj tak tam bude o chvíľu zase neporiadok! A opäť téma školy! Opakovane otázky na tému učenia. Škola? Na čo mi je? Veď aj tak zmaturujem a do školy už nebudem chodiť! A umývať sa mi nechce, veď som sa predvčerom!

          Prečo si na mňa taká zlá? Myslím si. Možno fungovala telepatia ale ja som sa ani neopýtal a mama zasa: „Ja nie som na teba zlá! To sú tvoje povinnosti len ty si ich neplníš!“ „Si tá najhoršia mama na svete!“ „Choď hore a zamysli sa nad sebou! Keď budeš starší, potom to pochopíš! Budeš to mať len ty na starosti a vtedy sa márne budeš pýtať ako sa to robí! Vtedy pochopíš, že byť dospelým je veľmi ťažké!“ A vtedy som sa tak zamyslel: Čo keby som bol dospelý? To by bolo fajn, neupratoval by som, neumýval by som sa, býval by som v New Yorku v krásnej prepychovej vile, mal by som najdrahšie auto, pekné slúžky, kúpil by som si všetky najnovšie hračky, v obchode by som si kúpil to čo chcem ja, nie to, čo mi kúpia iní a ja sa musím tváriť, že sa mi to náramne páči, nechodil by som do školy... Počkať! A začo by som si kúpil auto, vilu, hračky a iné veci? Samozrejme že za peniaze. Ale kde tie peniaze zoberiem? Budem chodiť do roboty a tam budem zarábať toľko – koľko len chcem. Veď aj iní to tak robia. A dokonca niektorí ani nepracujú a sú bohatí. Ja budem napríklad doktorom! Ten zarába veľa a niekedy sa ani tak nenadrie. Ale keď nepôjdem do školy tak nebudem doktorom a asi žiadnu inú dobrú prácu nenájdem! A keď nenájdem, tak nebudem mať veľa peňazí a nebudem si môcť kúpiť to, čo chcem ja. Hm..nastáva začarovaný kruh mojich dospeláckych túžob... Tak budem smetiarom, narábať so smradľavými odpadkami a budem bývať v malom, nudnom, obyčajnom dome,  kde možno nebude ani elektrina, po dome budú chodiť hlodavce a možno bude chýbať polovica strechy. Nič moc ale na prežitie to snáď bude stačiť. Však, posteľ možno nejaká bude, a keď si dobre usteliem, budem aj dobre spať. Ale ak sa neumyjem a pôjde zo mňa pach, tak je možné, že ma nezoberú ani za smetiara. Hnusná predstava. A nebudem si môcť objednať ani upratovaciu službu, aby mi poupratovala, navarila a vyprala! Ak nebudem mať prácu, nebudem mať peniaze, strechu nad hlavou, jedlo a nebudem mať ani len dôchodok! Dôchodok majú len poctiví ľudia. Vtedy ma už ani mama nezoberie pod ochranné krídla a vyhodí ma na ulicu, preto že som si neporiadil a neučil som sa do školy. Ak samozrejme ešte budem mať to šťastie a mama, ktoré ma aspoň vypočuje, bude stále medzi živými. Potom zomriem od hladu a od zimy ako starý, smradľavý, špinavý, hlúpy žobrák bez rodiny, priateľov na ulici. Možno nebude ani toho, kto by ma pochoval. A keby aj, tak nikto by naň neprišiel. Nie! To nie je možné! To sa v žiadnom prípade nemôže stať!

          Bum! Nočná mora! V momente pôjdem radšej vysypať smeti, vymeniť si knihy, poučiť sa do školy, poupratovať svoju izbu a umyť sa. No svedomie stále nebolo čisté. Zabudol som na mamu! Prišiel som za ňou a povedal jej: „Odpusť mi mami ale bez chýb, to nie je možné!“ Objal som ju a spustili sa mi slzy. „Ja viem synček...“ Opäť som sa zamyslel nad tým, aké ťažké je byť dospelým. Pozrel som sa na ňu a ona sa na mňa usmiala:„Mami, ja nikdy nechcem byť dospelý!“     

 

                                                                                                          Martina Ondríková, 7.trieda

                                                                                                     3. miesto v literárnej súťaži Každým slovom krok k umeniu